Meno: Elenne Nsyl

Výzor:
Elenne na prvý pohľad pôsobí celkom sympaticky a nevinne. Je nižšieho vzrastu, no napriek tomu sa môže popýšiť štíhlou postavou, ktorá onedlho začne naberať typické ženské črty. Dlhé, jemné plavé vlasy naznačujú jej severský pôvod. Rada ich nosieva zapletené vo francúzskom vrkoči, aby jej zbytočne nezavadzali a hlavne preto, aby jej ich vonku nerozfúkaval vietor. Ozdobou Elenninej detskej tváre sú azúrovo modré oči, v ktorých sa zvyčajne zračí chlad a odstup. Líca má kde-tu postrašené takmer neviditeľnými pehami, ktoré jej prechádzajú až na malý nos. Pery jej chytajú ružovú farbu a sú viac-menej nepravidelne tvarované. Spodnú má relatívne plnú, no horná je o čosi menšia. Keďže pochádza z urodzeného rodu, nosieva šaty z drahých orientálnych látok, v ktorých sa cíti nepríjemne. Len ju obmedzujú v takmer každej činnosti. Keď ju rodičia nemajú pod dozorom, zneužije príležitosť a navlečie sa do pohodlného športového oblečenia.

Povaha:
Rodičia odmalička učili Elenne správať sa slušne a držať si jazyk za zubami. Časom sa z nej stalo tiché dievča neschopné vyjadriť svoj názor. Väčšinou kráča s davom, čo sa týka zmýšľania, aby nemusela obhajovať svoje pohľady na svet. Má priam panický strach, keď musí pred veľkým publikom prednášať reč alebo rozprávať o projekte. Na perách sa jej zo zvyku rozprestiera umelý úsmev, ktorý svedčí len o tom, že Elenne o svojom konaní ani zďaleka nerozhoduje. Celý jej život riadia bohatí rodičia. Na každý deň má pripravený program, od ktorého nemôže odbočiť. Musí dodržiavať časové limity, čo jej bežne robí veľké problémy. Často chodieva na slávnosti na počesť ich rodu, ktoré z celej duše nenávidí. No nedokáže odporovať, namietať, nič. Len byť ticho. Vo vnútri jej vrie túžba oslobodiť sa spod vplyvu mocných a bohatých. Túži sa stať obyčajným dievčaťom z vidieka. Možno je na verejnosti trochu plachá, ale jej rovesníci si ju ihneď obľúbia vďaka milému a zdvorilému správaniu a ochoty pomôcť.

História:
Bolo 24. Decembra. V každom domčeku vo Švédsku veselo blikali svetielka. Na uliciach postupne utíchal smiech. Každý sa ponáhľal domov sláviť najkrajší sviatok v roku. Tento deň bol významný nielen tým, že ľudia sa snažili byť k sebe milí, obdarúvať toho druhého láskou, ale aj tým, že na svet prišlo zlatučké dieťa. V rodinnom sídle Nsylovcov slúžky splašene pobehovali po chodbách a jedna druhej čosi šepkali, až ich zvedavosť ukojil vysoký mladý muž v čiernom smokingu. „Je to dievčatko,“ oznámil služobníctvu akonáhle vystúpil spoza dverí. Jeho slová sprevádzal jasot. Henrymu sa na perách rozprestrel spokojný úsmev a v momente zmizol v miestnosti, odkiaľ práve vyšiel a zamkol za sebou dvere. Pohľad mu padol na vyčerpanú ženu, ktorá s láskou objímala svoje dieťatko v náručí. „Moja Elenne,“ ticho šepla, dala malej bozk na čielko a spoločne upadli do hlbokého spánku. Jej manžel sa čudoval, prečo ich dcére vybrala práve francúzske meno, keď s tou krajinou nemali nič spoločné a navyše ňou opovrhoval, no nikdy z nej nevytiahol odpoveď.
Elenne vyrastala na dvore pánskeho sídla. Neustále ju obklopovalo dotieravé služobníctvo, ktoré prakticky plnilo každé jedno želanie. Čas zvyčajne trávila po boku rodičov, ktorých nadovšetko milovala. Nedokázala bez nich spraviť ani krok, ani len pípnuť. Stala sa ich ľahko ovládateľným nástrojom. Spočiatku si to ani neuvedomovala. Nevadilo jej, že jej život plynie pomaly, bezstarostne. Každý deň predstavoval tú istú rutinu, to isté poučovanie, tie isté prednášky o etikete a histórii Švédska.
Bolo nádherné, nezvyčajne teplé leto na severské krajiny. Elenne a jej najlepšia kamarátka Sue sa hrali na zámockom nádvorí. „Chytaj!“ zakričala Elenne na Sue a hodila jej loptu. Neodhadla však vzdialenosť a lopta vyletela až na strom a zasekla sa vysoko v spleti konárov. „Čo si to spravila, El?“ Zamračila sa jej kamarátka. „Ako ju teraz dáme dole? Veď tam nedočiahneme...“ povzdychla si. Elenne chvíľu stála na mieste a nemo zírala na loptu. Keby aspoň vietor zafúkal, pomyslí si. A vtom lopta z ničoho nič vyskočila z konárov a pristála Elenne v náručí. Sue na kamošku vyvalila oči. „To si ako spravila?!“ Elenne od prekvapenia nadvihla obočie a nechápavo pokrútila hlavou. „To ja nie...“
„Mamíííí, pozri, čo som dostala!“ Elenne zamávala mamke staro pôsobiacou obálkou pred očami. „Ty máš poštu?“ neveriacky nadvihla obočie Celea. Elenne mamu nepočúvala, bola tak zažratá do rozbaľovania. Zadnú stranu obálky zdobila karmínovo červená pečať s nápisom Rokfort, ktorý jej nič nehovoril. Ako ju otvorila, na zem pomaly plachtili dva zožltnuté poskladané papiere, pergameny, ako sa neskôr dozvedela. Očami rýchlo prebehla obsah prvého (čítať vedela naozaj vynikajúco) a uprela pohľad na matku. „Mami, prijali ma na nejakú čarodejnícku školu menom Rokfort...“ Celea zdvihla zrak od najnovších novín, ktoré jej práve priniesol sluha, a pozrela na dcéru, akoby jej šiblo. „Ukáž mi ten list.“ Vstala z kresla a vytrhla Elenne list rúk a rýchlo do seba vstrebala jeho obsah. „Čarodejnícka stredná škola?“ zasmeje sa, „to musí byť omyl. Žiadne čary neexistujú.“ „Ale mami, možno na tom niečo je,“ prvý krát sa vtedy odvážila namietať a padlo jej to veľmi dobre, ba priam ju to posilnilo a porozprávala jej príhodu s loptou. „To bola náhoda. Vietor. Nie kúzla.“ „Ja tam pôjdem, ocko by to určite chcel.“ Lepší darček na jedenáste narodeniny si asi ani priať nemohla. Tak veľmi sa túžila oslobodiť spod maminho nátlaku a teraz sa jej naskytla vhodná príležitosť a rozhodne ju nehodlala len tak pustiť. Pár mesiacov po tejto radostnej udalosti ju vzala jej obľúbená komorná na nákupy do Šikmej uličky, kde zohnali všetky potrebné veci pre štúdium. Najviac ju však očaril prútik, ktorým stačilo len švihnúť a diali sa veľké doteraz pre ňu neslýchané veci. Teraz jej zostávalo len čakať na deň D, kedy ju mal Rokfortský expres doviezť na to čarovné miesto plné záhad a tajomstiev. Nevedela, čo má od novej školy čakať, a tak mala zmiešané pocity.